“Tak pane Zelisko, máte tam zlomený pravý klíček a lopatku, hrudní kost, žebro, několik obratlů…”

Som z toho pána v bielom plášti zmätený. To je menu, z ktorého si mám vybrať?

Ležím celkom slušne zdrogovaný na JIP v nemocnici u sv. Anny v Brne. Jasne si uvedomujem, kde som i ako som sa tam dostal. Čomu nerozumiem, je kde sa vzal ten luxusný zoznam fraktúr a iných spriatelených zranení. Za celý život som si nezlomil jedinú kostičku a v jednom momente som si to vybral všetko naraz. Bingo.

K tomu mám ako bonus ľahký pneumothorax – nie tak vážny, aby som mal problémy s dýchaním, ale pokoj v duši mi to úplne nepridáva. Pokusy o zmeny polohy v posteli radšej neriskujem. Celé telo mi okamžite dáva najavo, že je to podobne hlúpy nápad ako ten, ktorý ma dostal do nemocničnej postele.

Čo ma v danej chvílu desí najviac, je stav pravej ruky. Od ramena až k prstom nepríjemne brní a tŕpne. S prstami ledva hýbem. Je jasné, že som si dochrámal nervy. Ako vážne, to ukáže len čas.

Som rád, že som dokonale odpálený opiátmi. Pretože inak by ma asi zožral strach.

Čo sa ku*va stalo?

Bol to úplne nevinný cyklovýlet. Žiaden extrémny trail, žiadne likvidačné pasáže, trasa vhodná pre deti od 6 rokov. Až na jedno osudové miesto na pomedzí dvoch lúk kdesi na okraji Brna. Miesto mimo poľnej cesty, na ktorom niekto objavil skvelú príležitosť vyrobiť malý kopček, ktorý umožní náhodnému okolobicyklujúcemu preletieť sa pár metrov vzduchom a elegantne presvišťať na z lúky A na lúku B.

V ideálnom prípade. V mojom prípade sa niečo akosi pokazilo.

Záchranku mi volala moja milá, ktorá (našťastie? Bohužiaľ?) pád síce nevidela, za to ma našla rozfláknutého na zemi vypľúvať krv a zaoberať sa intenzívnym pičingom. Borci záchranári prišli až nečakane rýchlo. Zdal som sa im tak pri zmysloch, že mi predikovali diagnózu “to je maximálně naražený”.

14 fraktúr, kámo. A monoparéza pravej ruky…

Najhoršia je neistota. Je to zlé? To je asi jasné. Je to veľmi zlé? Trvalé? Ani neviem, či to chcem vedieť. Tiež neviem, či je dobrý nápad v nemocnici googliť svoje diagnózy. Dozvieš sa užitočné info, napríklad o tom, že rôzne nervy sa regenerujú rôznou rýchlosťou. A teda, že sa (uf, uf, uf) regenerujú! Ale aj hrozivé eventuality, napríklad že by sa to nemuselo opraviť dostatočne. Alebo vôbec.

Jasné mi bolo, že nesmiem upadnúť do sebaľútosti, paniky, či premýšľania o alternatívnych realitách. A musím zabaviť hlavu niečím iným – premýšľaním o rekonštrukcii.

“Zdar, potreboval by som asi trochu individuálku…”

Do Girje som prvýkrát začal chodiť ešte niekedy okolo roku 2018. Potom som na čas prestal. V deň svojho znovuzrodenia som mal za sebou cca 10 mesiacov od comebacku a za ten čas som sa z post-covid formy dostal do celkom slušnej kondície.

Aj preto mi hneď mi napadlo ozvať sa Zdenálovi. S malou dušičkou, pretože som vôbec nevedel, či do toho bude chcieť ísť. Keď si zlámeš 14 kostí, z čoho 4 sú krčné stavce, a jeden stavec uprostred hrudníku ti musia zafixovať železnou konštrukciou, zblednú z toho aj tí najskúsenejší veteráni fyzioterapie a osobného trénerstva.

Našťastie som nebol Zdenálov prvý. Na neskorších individuáloch som sa stretával s Martinom, ktorý sa podobne zrasil pred rokom a týmto mi vydláždil cestičku, za čo mu ďakujem. Naviac sledovať, ako po roku od zranenia veselo deadliftuje, ma celkom motivovalo.

V Messengeri mi pristáva hlasová správa. Zdenál znie optimisticky. Čo ma dosť nakopáva so sebou niečo robiť. Najprv sa totiž musím rozhýbať v špitáli.

Boj s časom i vlastným telom

Keď si zlámeš 14 kostí spôsobom, kedy sa o chlp vyhneš príležitosti zahrať si v pokračovaní Untouchables hlavnú rolu, nemôžeš toho na začiatku robiť veľa. Ani sa ti bohiveako nechce. Lenže každá sekunda sa počíta. Nehybné svaly atrofujú neuveriteľnou rýchlosťou. A jeden preflákaný deň môže znamenať podstatne dlhšiu rehabilitáciu.

3 dni po úraze som preto začal cvičiť poležiačky v posteli. **Cviky typu: Zatínam prdel. Dýcham si do brucha a spevňujem, čo sa dá. Preťahujem tých pár svalov, ktoré ma pri tom nechcú zabiť.

Prvý tréningový plán mi trošku nabúralo, keď ma 5 dní po úraze ma vzali na operačný sál, kde mi rozrezali chrbát, navŕtali 4 stavce a spojili ich, aby spoločne držali najhoršie zlomený Th-5 – piaty stavec hrudnej chrbtice.

Aká je rehabilitácia po spinálnej fúzii? Postupný boj, v ktorom ťa čakajú výzvy ako otočiť sa v posteli na bok. Posadiť sa. Posadiť sa samostatne, bez pomoci najdobrosrdečnejšej ošetrovateľky na svete, veľkej pani, ktorú som v duchu prezýval “Mama Bear”. Postaviť sa. Vydržať chvíľu stáť. Skúsiť prejsť pár krokov. Dojsť si sám na WCko. Prejsť sa po chodbe. Urobiť si koliečko po oddelení. Dve, tri… a potom to všetko zopakovať bez seniorského chodítka. S dvoma barlami, s jednou, bez nich.

Motivovala ma vízia toho, že ak to všetko zvládnem, tak si ma vezmú z úrazovej chirurgie na rehabilitačné oddelenie a tam začnem fakt cvičiť.

V nemocnici som strávil celkom mesiac. Vypustili ma po dvoch týždňoch na rehabilitačnom oddelení, pred ktorým klobúk dolu – rozhýbali ma fakt solídne. A rovnako som bol vďačný mojej ošetrujúcej p. doktorke, ktorá sa nechala ukecať, že mi 2 týždne budú stačiť. Mesiac v nemocničnom režime je fakt dosť. Ďakujem vesmíru za svoju drahú polovičku, ktorej návštevy, správy a telefonáty ma držali pri zmysloch. A kamošov. A Netflix. A špunty do uší. A tramal.

Na pamiatku si na sebe odnášam fancy držiak na hlavu, ktorý mi fixuje chrbticu od hrude až po krk. Vyzbrojený týmto brnením a fľašou matche sa prvýkrát od pádu objavujem v Girji. A začíname s procesom…

Hop do procesu

Môj individuálny tréning v Girji má 2 fáze. V tej prvej sa venujeme vývojovke. T.j. baby steps – doslova.

Vývojovka je mega dobrá vec. A odporúčam ju občas zaradiť do tréningu všetkým, aj tým, ktorí si myslia, že sa hýbu zdravo. Pár cvikov vás veľmi rýchlo vyvedie zo sebaklamu.

Na moje potešenie ma Zdenál informuje, že spôsob, ktorým som doteraz vstával zo zeme, nie je úplne mimo (narozdiel od spôsobu, ktorým som sa mesiac predtým porúčal k zemi). Zlaté TGU!

Vraciame sa k základom a cvičíme správne dýchanie bránicou. Ležiac na chrbte sa s končatinami vystretými k nebu prevaľujem z jednej strany na druhú. Na tú pravú sa mi akosi nechce. Nie som si istý, čo to urobí s kľúčnou kosťou, ktorá je prakticky ešte stále vo fáze hojenia.

Zdenál ma ubezpečuje, že ma zachytí, ak by sa niečo posralo. A múdro dodáva:

“Hele, nejvíc opatrný na sebe budeš ty sám, protože máš logicky strach. Takže nemusíš mít strach, že si něco uděláš.”

Z nejakého dôvodu sa mi vybavuje pán Miyagi. A od toho momentu sa snažím na každom tréningu ísť vždy kúsok za hranicu svojho strachu.

V druhej fáze sa k slovu dostáva japonské mučenie s mystickými názvom Kaatsu.

“Hlavně se ráno najez,” znie pokyn od Zdenála. V normálnom živote som priaznivcom intermittent fastingu. Niečo mi hovorí, že si od toho dám dočasne pokoj. Prudké pády k zemi na nejaký čas stačili.

Čo je to Kaatsu a ako funguje

Ka = dodatočný.

Atsu = tlak.

Kaatsu metóda, známa tiež pod termínom “blood flow restriction”, je v zásade o tom, že si pomocou pár elastických pásov obmedzíš prietok krvi do dolných alebo horných končatín.

Trik však nespočíva v úplnom zastavení prietoku krvi (neodporúčam). Skutočným cieľom je čiastočne obmedziť prítok krvi a úplne obmedziť odtok. Tým dochádza jednak k hypoxii t.j. nedostatočnému prísunu kyslíka do svalovej tkaniny, jednak k hromadeniu krvi v kapilárach.

Tým po prvé zvyšuješ pružnosť ciev, čo vedie k zlepšeniu cirkulácie krvi.

Po druhé, zvyšuješ tvorbu odpadných látok v svaloch. To jednak dáva telu príležitosť sa ich zbaviť, jednak zvyšuje svalovú únavu – svaly aj s minimálnou záťažou pracujú, ako keby si ich reálne zaťažoval oveľa viac.

Po tretie, zvýšené úsilie vedie k tvorbe mnohých prospešných hormónov – medzi nimi sú ľudský rastový hormón, oxid dusnatý, IFG-1 a beta-endorfíny.

Jedna z najgeniálnejších vecí na Kaatsu je fakt, že aj izolované cvičenie špecifickej časti tela prináša benefity celému organizmu, a to i vrátane tých častí tela, s ktorými necvičíš – pretože krvný obeh je proste prepojený, ucelený systém.

Aby bolo jasno; na vysvetlenie Kaatsu / BFR princípov sú to väčší odborníci. Ak to zvažuješ, nechaj si to radšej vysvetliť od nich. A rozhodne to nepovažujem sa zázračnú metódu cvičenia pre náhodných okoloidúcich. Chce to vedieť, čo robíš!

Môžem s tebou ale zdieľať svoju osobnú skúsenosť.

Ako s penisom na kovadline

“Jaké to je?”, pýta sa ma Zdenál už obligátne po tom, čo nastavuje znovu o kúsok väčší tlak od posledného tréningu.”Hnusné jak sviňa,” odpovedám. “Takže normálka, môže byť.”

Kaatsu bolí. Predsa len, zadržiavať v končatinách krv a dusiť si svaly nie je úplne prirodzené. Bolí to takým ťažko popísateľným, nechutným spôsobom. To si musíš zažiť. Na druhej strane, je len málo krajších pocitov, ako sa zbaviť sa tých otravných popruhov po cvičení. Na každom tréningu sa mi vybavil vtip o týpkovi, ktorý má penis položený na kovadline a mláti do nej kladivom. Keď sa ho ostatní pýtali, čo to preboha robí, odvetil, že si spôsobuje rozkoš – niet väčšej rozkoše, ako ten pocit, keď netrafí…

Začíname fakt pomaličky. Na prvých tréningoch pozostáva moja Kaatsu tréningová jednotka z mačkania tenisákov v rukách a zhrabávania uteráku prstami na nohách. O pár týždňov neskôr robím biceps curls s pár ks železa na činke a drepy s 12kg kettlom. Od osudného pádu ešte stále neubehli ani 2 mesiace…

Nie je čas strácať čas

Môj prípad je anekdotálny a nemám tvrdé dáta. Ale napriek tomu verím, že majstrovsky pripravený Zdenálov Kaatsu tréning je zrejme jedným z dôvodov, prečo som sa zotavoval setsakramentsky rýchlo.

Ako rýchlo?

2 mesiace od pádu som začal s regulérnymi tréningmi v Girji. S mušími váhami, ale o to intenzívnejšie.

A zvládol som svoj prvý výbeh – hardcore ultratrail na brnenskej vysokohorskej dominante Kraví hora (900m okruh s 10m prevýšením) mi prišlo ako adekvátna výzva po 2 mesiacoch a 1 dní od rozsekania chrbtice.

O 2 týždne neskôr som s priateľkou turistikoval v Adršpachu a v okolí Kudowa-Zdrój. Preliezať úzkymi skalnými špárami je celkom zábava, keď nemôžeš ohnúť chrbát, ani krk.

3 mesiace od úrazu som v Nízkych Tatrách úspešne vyliezol od Trangošky cez Štefáničku na Chopok. A potom naspäť dole na Trangošku, pretože sme o 5 minút prekoučovali poslednú lanovku.

Necelé 4 mesiace po páde som si prvýkrát sadol na bike a behom víkendu absolvoval 2x cca 50km z Brna na Pálavu a späť. Prvých pár km som bol celkom solídne vyklepaný. Ale fyzicky to šlo. Ako som vravel, vždy musíš ísť kúsok za hranicu svojho strachu…

V septembri som už prvýkrát ochutnával TGU s váhou 16kg, na ktorej som pred rokom začínal.

A v októbri som takmer zdolal najvyššiu horu Španielska, Pico del Teide. V 3550 m.n.m. sme to zabalili, ale byť trochu iné okolnosti, tak to dáme až hore…

To bolo cca 6 mesiacov po úraze. Obvykle sa hovorí, že týmto odstupom sa môžeš začať naplno venovať pohybovým aktivitám. ZAČAŤ.

5 pravidiel pre tréning

Tento článok som dával dokopy asi 3 mesiace. Potreboval som si v hlave zrovnať dosť vecí. Okrem iného dôvody, prečo ho píšem.

Jedna vec je, že som to sľúbil Zdenálovi. Ale tiež som si proces rehabilitácie chcel zreflektovať sám pre seba, a taktiež nazdieľal týchto 5 vecí ďalej do sveta.

5 vecí, ktoré sa ti môžu hodiť – bez ohľadu na to, či si sa práve rozsekal na kašu a chystáš sa s malou dušičkou na dlhú cestu späť ku zdraviu, alebo sa na sebe proste snažíš proaktívne makať.

#1 Cvič vždy o trochu viac, než ti je príjemné

Kým som ležal, tak som predýchaval. Bolo by skvelé, keby to nemuselo bolieť, ale ono bude. Ako hovorí môj obľúúbený ex-Navy Seal Jocko Willink, “Pain is just weakness leaving your body.”

Vnímaj, čo ti tvoja bolesť hovorí. A zistíš, že nie vždy je to “nie.” Občas je to “si na správnej ceste, toto potrebuješ.”

Daj si čas na oddych, ale nedovoľ si flákať.

#2 – Nauč sa správne vnímať progres.

Všímaj si drobnosti. Píš si ich do denníčka. Nie si Wolverine. Nemôžeš od seba očakávať, že sa jeden deň zmasakruješ a na druhý deň vyskočíš z postele bežať maratón.

V nemocnici som si denne písal zlepšenia typu, “sám som sa posadil” či “sám som prešiel na záchod.” Alebo “vyspal som sa o hodinu viac.”

Zvoľ si adekvátny časový interval trackovania progresu. Doma ma moja milá vytiahla z depky tým, že mi poradila, aby som vnímal zmeny s týždenným odstupom a zrazu som si uvedomil, že ma niečo niekde menej bolí. Že zvládnem viac.

A keď som mal pocit, že veci idú pomaly, Zdenál ma ubezpečil, že sa zotavujem raketovou rýchlosťou. Niekedy ostatní vidia tvoj posun lepšie, než ty sám.

A nakoniec platí staré dobré – neporovnávaj sa s osatnými, ale so svojim včerajším ja.

#3 Prekonávaj svoju hlavu.

Niektorí ľudia sa ma pýtali, či ešte niekedy sadnem na bike. Prečo by som nemal? Chcel som to urobiť hneď, ako to pôjde, a aj sa tak stalo.

Pre jednu nezvládnutú situáciu predsa neprestanem robiť niečo, čo mám rád. Mal som strach, ale jediná adekvátna odpoveď pre mňa bola sa tomu strachu postaviť čelom.

A platilo to aj pri cvičení. Do niektorých vecí sa mi nechcelo. Ale keď som do nich nakoniec s dávkou opatrnosti šiel, nikdy som nič zhoršil. Naopak, zistil som, že dokážem viac, než si myslím.

#4 Pýtaj si pomoc.

Čokoľvek zvládneš sám, rob sám, ale neváhaj sa obrátiť na ľudí okolo seba.

Kým som ležal v nemocnici a prakticky som sa nemohol hýbať, musel som sa naučiť pýtať si všetko – pridvihnúť posteľ, doplniť do infúzky nejaký extra matroš, podať bažanta (alebo odniesť bažanta). Pretože inak by som sa neliečil ⇒ môj stav by sa nezlepšil ⇒ a nikdy by som sa nedostal k tomu, aby som tie veci zvládol sám.

To, že niečo nevieš alebo nezvládaš sám, neznamená, že si neschopný pako. Pakom budeš, keď si nenecháš pomôcť a preto sa nikam neposunieš.

#5 Zásada 5 – Kašli na ciele, buduj návyky

James Clear, autor knižky “Atomic Habits” v jednom podcaste povedal vec, ktorá so mnou hlboko zarezonovala; “Ľudia strašne preceňujú to, čo sú schopní dosiahnuť behom jedného dňa a naopak podceňujú to, čo sú schopní dosiahnuť z dlhodobého hľadiska.”

Sám som schopný si vymyslieť, že za deň stihnem 10 vecí a večer hromžiť, že som stihol jednu a pol.

Vo finále to ale vôbec nie je o odšktrnutých to-dočkach a prekonaných míľnikoch. Je fajn ich mať, pretože ti udávajú smer. Ale to dôležité je pravidelnosť a konzistencia. Aj keď sa ti nechce. Aj keď ťa bolí hlava a je ti zle. Vždy urob aspoň to najmenšie minimum. Popreťahuj sa, daj si 1 klik alebo drep.

A možno nakoniec zistíš, že by šlo aj o kúsok viac.

Záver jednej kapitoly

Mám 6 mesiacov po úraze. Chrbát stále pobolieva, hlavne po večeroch, ale nič strašné. Ruka sa pomaličky preberá. Na boulder alebo jiu-jitsu to ešte nie je, ale sem-tam už skúšam znovu cvičiť s gitarou.

Som hrdý a vdačný za to, kam som sa za pol roka dostal. Čo som sa naučil. Za to, ako som si uvedomil, koľko mám v živote super ľudí i vecí.

Teší ma, keď ostatní hovoria, že som hustý. Príjemne to hreje na srdiečku a hladí ego. Ale zároveň si hovorím, čo iné môžeš robiť, keď prežiješ Pád s veľkým P?

Vstaň a začni znova.