Nedávna zimná olympiáda okrem športových výkonov priniesla i obrovskú reklamu na Československé vlčiaky. Mladý šedivec Nazgûl (čo je, btw, strašne evil meno – určite je to goodest boy ever!) sa stal hviezdou internetov, keď suverénne prebehol cieľovou rovinkou pretekov v behu na lyžiach a stihol sa pri tom ešte zaškeriť do kamery.

Každá vlna záujmu o tieto fascinujúce psíky vyvoláva zákonite i vlnu varovaní – pozor, sú krásni, ale nie je to pes pre každého! A už vôbec nie pre začiatočníka!

Na jednej strane mám nutkanie sa k varovným hlasom pridať a dať im aspoň čiastočne za pravdu. Na druhej strane musím priznať, trochu ma to triggeruje.

Ako prvomajiteľ si to beriem trochu osobne

Naša Mystra má teraz 1 rok a 8 mesiacov. Žije s nami v byte, v Brne, a je pre mňa i Monču prvý pes, ktorého máme od šteniatka a ktorý je plne našou zodpovednosťou.

Už len tieto dve veci sú pre mnohých “čévéčkarov” smrteľnými hriechmi. Československý vlčiak ako prvý pes? Taká nezodpovednosť! Do bytu? Tyrani!

K druhému sa ani nejdem vyjadrovať, pretože sa jedná o menej častý a občas až podivne extrémistický postoj.

Cítim potrebu reagovať na to prvé osobným príbehom.

Plemeno nášho psieho parťáka sme zvažovali dlho

Čévo nakoniec zvíťazilo. Že takého psa niekedy chcem, som vedel už dávno, odkedy som jedného z nich mal možnosť spoznať osobne (zdravím Jirku a Akélu!). Nadchli nás s mojou drahou polovičkou oboch – nielen vlčím vzhľadom, ale práve svojskou a komplexnejšou povahou. Ale aj my sme si hovorili “tyjo, ešte sme žiadne psa od šteňaťa nevychovali, dáme to?” Možnosti sme totiž videli 3:

• Pes nebude vôbec.
• Pes bude, ale nebude to Čévo – a pretože plánujeme vo výhľade pár rokov založiť rodinu, ďalší pes hrozí možno tak o 10 rokov.
• It’s now or never, hecneme to!

Hecli sme. A nebudem tvrdiť, že to nie je makačka. Čéva majú svoje špecifiká – sú nesmierne vnímavé voči okoliu, čo ide v ruka v ruke s ich častou reaktivitou. Je ťažšie upútať ich pozornosť – ČSV ultimátne pripomína človeka s diagnózou ADHD. Sú oportunisti, každého zaváhanie vedia zneužiť – a zároveň ich zaváhanie dokáže rozhodiť, keď sa cítia neisto. Najväčšia výzva s Mystrou je od jej puberty práve reaktivita. Primárne na psy, výnimočne – a veľmi kontextuálne – na ľudí, najmä deti. Lepšíme sa každým týždňom, ale rozhodne to nie je zadarmo.

Mákli by sme si menej s iným psom?

Možno. Možno nie. Možno by to bolo horšie. Štandardný temperament plemena je jedna vec, ale nikdy nevieš, čo sa vykľuje z ktorého šteňaťa. Príde psia puberta a všetko je zrazu inak. Jeden blbý zážitok s cudzím psom a z pohodového psa sa stane reaktívec.

Inak povedané – je úplne šuma-fuk, aké plemeno si vyberieš. Vždy musíš počítať s tým, že s ním budeš musieť pracovať.

Vychovali by sme Mystru lepšie, keby sme predtým mali skúsenosť s iným plemenom? Úprimne, neviem. Viem o ľuďoch, ktorí si po predošlých psoch vzali do hlavy, že sú skvelí psovodi – a s Čévom sa čudujú, že veci, ktoré im fungovali u labradora, na vlkopsa akosi nefungujú a musia v mnohých ohľadoch kompletne meniť mindset. Dovolím si tvrdiť, že mnohí z nich s tým bojujú viac, než my.

Zatiaľčo stretávam ľudí ako my, ktorí sa pre sa rozhodli pre ČSV ako svojho prvého psa, ale zároveň do toho šli s pokorou a rešpektom – a pes im funguje skvele.

Tvrdiť, že Čévo nie je pes pre prvomajiteľov, je zavádzajúce

A nevystihuje to pointu. Dovolím si tvrdiť, že to nielenže zvládame, ale dokonca nás to baví a máme z Mystričky a jej pokrokov veľkú radosť.

Okrem A treba ale povedať aj B – prečo nám to funguje;

1.) Sme na to dvaja. Môcť si rozdeliť prechádzky, starostlivosť a čiastočne i výcvik medzi dvoch ľudí je na nezaplatenie. Vo finále je tak najväčšia zmena to, že menej času trávime blbosťami a viac času vonku. Win-win!

2.) Nebolo to spontánne rozhodnutie. Dlho sme nad tým premýšľali, radili sa s ľuďmi, študovali vzdelávacie matroše, vyberali chovku… náš mindset nebol “ideme si kúpiť cool psa!” ale “adoptujeme si nového člena rodiny, s ktorým chceme pekne spolunažívať a za ktorého ponesieme zodpovednosť.”

3.) Od prvých mesiacov chodíme pravidelne na cvičák. A máme to obrovské šťastie, že práve kúsok od Brna je skvelá Škola pro psy VRK Adamov, a Vojta je nielenže výborný výcvikár, ale veľký srdciar a expert práve na ČSV v jednej osobe.

4.) Reflektujeme a učíme sa s Mystrou každý deň. Každá interakcia so psom je tréning – niekedy v komunikácii a budovaní dôvery, inokedy v nastavovaní hraníc. Najčastejšie je to tréning v emocionálnej regulácii. Nás, i Mystry 😄

5.) Milujeme zvieratá a zvlášť psy – a zároveň chápeme, že nie sú ľudia. Keď som bol decko, mali sme doma vodiaceho psíka Rodu, a už pri nej som sa veľa naučil (byť dostať profesionálne vycvičenú fenku zlatého retrievera je trochu iná situácia 😄). Monča už v teenage rokoch pracovala s koňmi. Uvedomujeme, že zviera nie je človek a podľa toho sa k nemu treba aj chovať.

Píšem to, pretože mi to strašenie vlčiakmi príde nefér.

Ako voči psom, tak i voči tým, ktorí sa s nimi rozhodli zažiť svoje prvé veľké psie dobrodružstvo.

Na jednej strane súhlasím s tézou “ČSV nie je pes pre hocikoho, kto túži mať psa” a je mi smutno z toho, koľko z nich končí i napr. v Záchranke v Adamove, pretože prerastú svojich majiteľom cez hlavu. A ešte smutnejšie z toho, koľko z nich tam neskončí…

Na druhej strane, žiaden pes nie je pre hocikoho, kto túži mať psa.

Nesporným faktom je, že je československých vlčiakov je čím ďalej, tým viac. Plemeno rastie na popularite, každú chvíľu na mňa na Facebooku vyskočí správa o novom vrhu. A príde mi ako hrozná škoda odrádzať od čévéčiek ľudí, ktorí majú na to byť skvelými majiteľmi, hoci psíka nikdy predtým nemali – no zato sú zodpovední, majú v sebe zdravý balanc pokory a sebavedomia, silný vzťah k zvieratám a zároveň rešpekt k rozdielu medzi našimi druhmi, ochotu sa veľa učiť a dať psíkovi kus svojho života.

Čévo nie je zlovlk

Niekedy mi príde, že sú tie varovania až démonizujúce. A prehadzujúce zodpovednosť za nevhodné chovanie z majiteľa na psa. “Chceš vlka? Priprav sa na…”

“Čévo ti utečie zo záhrady!” Áno, ak ju nezabezpečíš.
“Čévo ti bude ničiť veci!” Áno, ak mu to umožníš a ak mu nedopraješ inú zábavu.
“Čévo bude útočiť na iné psy!” Áno, ak ho nedostatočne socializuješ, v náročných momentoch mu nedáš pocit istoty a nebudeš prípadnú reaktivitu riešiť.
“Čévo neunavíš ani 100km prechádzkou!” Nie, ale ani nemusíš, keď ho zabavíš mentálne.

Všetko je o pochopení potrieb psa a reakcii na ne. Čévo nie je žiaden zlovlk. Čévo proste potrebuje, aby sa mu človek skutočne venoval, pracoval s ním a budoval vzťah založený na dôvere a porozumení, ale i na jasne vytýčených hraniciach.

Ale na druhej strane… ktorý pes to nepotrebuje?

Alebo inak – ktorý pes po tom netúži?