7. december 2024.
Je sobota po obede, krátko pred skorým, decembrovým západom slnka. Uzimení sa vraciame autom z Mariánskeho údolia pri Brne, kde sme sa od rána predierali zasneženým lesom a hľadali strateného kamaráta Martina. S vedomím toho, že na 99,99 % hľadáme mŕtve telo.
Mlčíme. V prírode sme ešte zvládali zaháňať pochmúrne myšlienky živelným rozhovorom, a tým najstarším spôsobom vyrovnávania sa s tragédiou — skrz čiernočierny humor. No po celom dni frustrujúceho pátrania, oproti ktorému je pomyselná ihla v kope sena detinsky jednoduchou výzvou, to na nás celé nejako padlo.
Hrabem sa v Spotify a hľadám konkrétnu pesničku, ktorá mi celý deň hrá v hlave…
Hudba je mocná vec.
Zvlášť, ak si nielen konzumentom, ale i jej tvorcom.
To nás spájalo. Jop, časom sme spolu chodili aj na výlety, vodu, hory, bol si pre mňa neodmysliteľnou súčasťou Silvestrovského „Lazingu” v Lazoch pod Makytou, ktorý organizujem už roky. Ale spoznali sme sa skrz hudobné večery a neskôr cez spoločné kreatívne sessions, workshopíky i vystúpenia. Spoločne so skupinou ďalších hudobníkov sme sa snažili premeniť sa z táborákových a jamovačkových gitaristov na songwriterov, ktorí pred ľuďmi vystupujú so vlastnými vecami.
Nebol si top talent. Sú ľudia, ktorým to ide skoro samo. Ty si si všetko oddrel. Mal si skvelý cit pre slovo i melódiu, ale občas si to sakramentsky prekombinoval. Pred ľuďmi si vedel mať obrovskú trému. V hlase ti veľakrát bolo počuť neistotu a na gitare si sa neraz sekol.
Ale makal si. Viac než mnohí z nás – to som na tebe obdivoval. Nebál si sa ísť do sveta. Nahral si pesničku pre rádio. K svojim pesničkám si tvoril animované klipy. K tvojmu zrejme najlepšiemu songu si s kamarátmi natočil klip, s ktorým by sa mohli chváliť profi interpreti. A hlavne, bral si od nás feedback. Občas si si tvrdohlavo trval na svojom, ale tak je to správne 🙂
Bolo na tebe vidieť kontinuálny progres. Ale ty si ho možno nevidel a asi si mal pocit, že na to, koľko tomu dávaš, sa ti vracia primálo. A možno sa to netýkalo len muziky…
Hudba je tiež blbá kariérna voľba.
Nie nadarmo bývajú rodičia zdesení, keď im deti oznámia, že sa chcú živiť hudbou.
- Koľko ľudí hrá na nejaký hudobný nástroj?
- Koľkí z nich píšu vlastné pesničky?
- Koľkí z nich s nimi vystupujú a koľkí z nich to dokážu robiť pravidelne?
- Koľkým z nich sa zadarí natoľko, aby sa hudbou dokázali uživiť?
Osobne poznám hudobníkov, ktorí sú vynikajúci inštrumentalisti, výborní skladatelia, majú nahrávky na svetovej úrovni. Mnohí z nich sú svedomití pracanti, ktorí dávajú muzike všetko. No živiť sa hudbou? Možno ak máš k tomu nahrávacie štúdio, učíš spev, gitaru či bicie, točíš inými videoklip
Pointa je — hudobný priemysel je extrémne konkurenčné prostredie a skutočne preraziť zvládne málokto.
Po pravde neviem, ako si to mal nastavené ty. Ale zdalo sa mi, že chceš viac a si odhodlaný si za tým ísť. A v živote by som nepovedal, že si na konci so silami.
Človeče, donútil si ma za posledných 11 mesiacov premýšľať nad veľa vecami. Napríklad nad tým, aký strašný musí byť pocit, keď sa o niečo strašne snažíš a nejde to podľa tvojich predstáv.
Keď to niečo je pre teba tak strašne dôležité, že to definuje celý tvoj život.
Alebo koľko krokov človek potrebuje urobiť k tomu, aby sa rozhodol ten život ukončiť…
Koľko krokov vedie na duševné dno?
Chlapi majú často problém zdieľať emócie. Tiež oveľa častejšie zomierajú vlastnou rukou.
Z celkového počtu samovrážd tvoria zhruba 70 % muži. Globálne. V rámci Európy a krajín OECD je disparita oveľa vyššia – mužov, ktorí si vezmú život, je 3–4× viac než žien.
Dôvodov je, znovu, tisíc. Osobne si ale myslím, že silným prepájajúcim vláknom je v mnohých mužoch hlboko zakorenený pocit, že musíme veci zvládať sami.
Veľakrát som premýšľal nad našim odlišným prístupom k songwritingu.
Moje veci boli často hlboko osobné, emocionálne. A časom som sa naučil zdieľať svoj vnútorný svet i mimo kontextu hudobnej tvorby. Hľadať oporu i cestu von skrz priateľov, rodinu, blízkych.
Ty si svojimi textami bavil, rozosmieval, tešil. Ak si aj spracoval niečo, čo ťa vnútorne žralo, otočil si to na srandu. A skutočnú pravdu o svojom vnútornom svete, o tom, čo ti musí bežať hlavou už dlho – pretože málokto sa rozhodne zo dňa na deň – netušil nikto.
Netvrdím, že každý, kto píše veľmi introspektívne, osobné texty, je automaticky za vodou – príklady ako Kurt Cobain, Chris Cornell či Chester Bennington hovoria za všetko.
Takisto tvorba emo textov nie je nutnou prerekvizitou duševného zdravia.
Ide o to, že nesmieš byť na veci sám.
Pozostalí si neraz berú samovraždu blízkeho na seba. Je to, samozrejme, nezmysel — cesta do duševného pekla sama o sebe.
No človeku to nedá. Napriek šoku, ktorý som pocítil v momente, keď som prvýkrát počul, že si za sebou naozaj nechal dopis na rozlúčku, sa niekde vo mne ozval tichý hlások, ktorý sa provokatívne spýtal „a naozaj je to až také nečakané?”
Pri pohľade späť na naše interakcie v minulosti som si odrazu oveľa mocnejšie uvedomoval ten tichý smútok, ktorý som z teba občas cítil. A zrazu mi prišlo úplne zjavné, že medzi riadkami tvojej tvorby a tvojich vtípkov sa skrýva hlbšie trápenie.
„Hindsight” je sviňa. Ale sám sebe vždy pripomínam, že je to presne ono — hindsight. Potom, čo si pripáliš véču, presne vieš, čo si skonil. Ale to neznamená, že si to vedel v danom momente.
Možno aj tak môžem niečo zmeniť
Snažil som sa preto nájsť konštruktívnejší prístup, ako o tom premýšľať. A nenapadá mi nič lepšie, ako snažiť sa maximálne podporovať ľudí (a mužov extra) v tom, aby dokázali zdieľať, čo sa v nich deje a nebyť na veci sami, skrz to, že:
- Budem dávať najavo záujem,
- to, že mi na nich záleží,
- to, že ich nebudem súdiť,
- to, že som ready riešenie hľadať s nimi a nájsť ďalších ľudí, zdroje, pomoc,
- nebudem brať otázku „ako sa máš” ako spoločenskú frázu a chcieť vedieť viac,
- naučím sa poskytovať prvú duševnú pomoc,
- a pôjdem príkladom.
Pretože tá ťažká vec nie je povedať „hej, v poslednej dobe sa mám fakt na p*ču” – to povieš komukoľvek na pive, a odpoveďou bude pravdepodobne „hej, to poznám – dáme ešte jedno?”.
Tá ťažká vec je povedať „V poslednej dobe nedávam život, som v koncoch a neviem, čo ďalej. Či chcem ešte žiť.”
Tá ťažká vec je dokázať na niečo podobné zmysluplne a citlivo zareagovať – a dať svojmu okoliu najavo, že si takej reakcie schopný.
A ty, čo si sa dočítal/a až sem;
Ak chceš ísť niekto do toho so mnou, daj mi vedieť.
Ak je to niečo, čomu už sa v živote akýmkoľvek spôsobom venuješ, daj mi vedieť.
Ak potrebuješ pomoc práve teraz – daj mi vedieť.
Alebo mrkni na niektorý z týchto webov.
Slovensko
Česko
Marťas, sakra, kiež by som to vedel, čo sa v tebe varí. Azda som nepatril k tvojim najbližším kamarátom, ale viem, čo sú to psychické sračky. Krucinál, veď si vedel, čím prechádzam napríklad zrovna v časoch, keď sme spolu hrávali najviac. Alebo nevedel? Či aj ja som vtedy nastavoval svetu odvážnu tvár a aj moje songy pôsobili dojmom, že si to vlastne všetko na pohodu dávam?
Ale ja som bez ohľadu na to, čo sa mi práve v živote dialo, cítil, že cesta existuje, len ju musím nájsť. Že pomocná ruka sa nájde, len sa musím ozvať.
Nevyčítam si ťa. V konečnom dôsledku to bolo všetko na tebe. Len ma mrzí, že si v tých najhorších chvíľach tento pocit nemal. Že som ti nedal dostatočne najavo, že cesta môže viesť aj skrz mňa, že pomocná ruka môže byť aj moja.
Desí ma predstava, koľko Martinov tam ešte vonku je. Koľko z nich je možno bližšie, než len vôbec tuším. Len dúfam, že ak to niektorý z nich číta, tak im to pomôže urobiť ten jeden najzásadnejší krok – krok smerom von z toho pekla, v ktorom práve sú. Je mi jedno, či skrz mňa, alebo kohokoľvek iného.
Jeden krok môže zmeniť všetko…
Vraciam sa v myšlienkach do auta, v ktorom mlčky sedí 5 tvojich priateľov. Vlastne kecám, je nás tam 6 – pretože s našou vlčicou Mystrou si sa tiež stretol, ešte keď bola maličké šteniatko. Bolo to, zhodou smutných okolností, naše posledné stretnutie.
Našiel som pesničku, ktorú som hľadal. Z reproduktorov v aute hrajú Lower Than Atlantis a ich „I Don’t Want To Be Here Anymore.” Song napísaný z pohľadu človeka, ktorý sa jedného dňa rozhodol odísť, presne ako ty. Song, ktorý nemoralizuje, nesúdi. Krásne napísaná, spočiatku tichá, neskôr gradujúca skladba…
Hudba je mocná. Vychádzame z lesa a hustej sivej hmly, v ktorej je vidieť pár desiatok metrov, priamo do zapadajúceho slnka, ktorého zlatistá žiara naraz zaleje celú cestu. A to presne v momente, kedy v pesničke štartuje záverečný, symfóniou podfarbený refrén (3:35), ktorý napriek slovám o odchode z tohto sveta akosi vlieva do človeka pozitívnu energiu. Lepšie sa to načasovať nedalo. Do očí sa mi tisnú slzy a na tvár úsmev.
Nikdy nebudem súhlasiť s tvojím posledným rozhodnutím. Ale ani ho nikdy nebudem súdiť. Snáď sa máš lepšie.
Lower Than Atlantis – I Don’t Want To Be Here Anymore (text)
The road is cruel, it’s true
I’ve been living life inside my head
with no one to turn to
Now it’s too late and I’m too far gone
Goodbye, I’m sorry, mom
Where did I go wrong?
This feeling won’t leave me
I’m leaving this evening
I’m tired of pretending
Decided to end it
And if all you need to know is that I’m fine
Maybe I’ll lie to save some time
But I wish I was never born
And I don’t want to be here anymoreThe world is cold, I know
I’ve been lost in life and I can’t find
a warm place to call home
As days pass, some things change
But one thing stays the same
One thing still remains
This feeling won’t leave me
I’m leaving this evening
I’m tired of pretending
Decided to end it
And if all you need to know is that I’m fine
Maybe I’ll lie to save some time
But I wish I was never born
And I don’t want to be here anymore
P.S. Ak uvažuješ o samovražde, je kľúčové o tom čo najskôr niekomu povedať. Je dôležité na to nebyť sám a nenechávať si tieto myšlienky len pre seba.
Prvú pomoc nájdeš napríklad tu:
Slovensko
Česko
Nie si prvý/prvá ani posledný/posledná. Nie si sám/sama,